Robo v ráme Maryll

Robo je dokumentárny fotograf, ktorý sa na svet díva skrz objektív. Zachytáva výseky z reality tak, ako ich bežne nevidíme.  

17. apríla 2025, Autor: Barbara Garaj, Foto: Jakub Čaprnka, archív: Róbert Tappert

Robo mal odjakživa blízko k divadlu aj k fotografii. Z praktického hľadiska sa rozhodol študovať divadelnú réžiu na VŠMU, aby mohol popri škole fotiť. 

Divadlo ho fascinovalo, no postupne zistil, že doň vstupuje priveľa prvkov, ktoré nedokáže udržať pod kontrolou. Pri fotke si však uvedomil, že môže mať celý proces vo vlastných rukách. A tak prišla dilema – pokračovať v réžii, alebo sa naplno vrhnúť do fotografie?

„V divadle fungujem v relatívne dlhom období skúšobného procesu. Zrazu divadlo skončí, lebo je efemérne, čo mi bolo vždy veľmi ľúto. Žijem nejakým obdobím a potom sa s ním musím rozlúčiť, ale fotka, tá ostáva.“

Po bakalárovi sa presunul na magisterské štúdium do Prahy, no pred odovzdaním diplomovej práce školu opustil a vydal sa na cestu za fotografickým snom. Svoje rozhodnutie nikdy neľutoval. Láska k divadlu v ňom zostala, dôkazom čoho je aj dlhodobý projekt v Slovenskom národnom divadle, kde zachytáva zákulisie inscenácií.

Za oponou sa snaží demaskovať divadlo a ohýbať realitu. Fotí hercov v kostýmoch či kulisy na miestach, kam sa bežný divák nedostane. Vzniká tak dokument, ktorý ukazuje, že to, čo sa javí ako skutočné, je vlastne len nainscenovaný „fejk“.

„V istom slova zmysle sa pozerám na fotografiu tradičným spôsobom. Fotka je pre mňa jediné médium, ktoré je nenahraditeľné v tom, že dokáže zastaviť čas.“

Popri divadle sa venuje dokumentárnej fotografii, ktorú vytvára do súborných celkov. Bol prítomný pri viacerých migračných krízach, najmä tá na Ukrajine zásadne ovplyvnila jeho pohľad na reportážnu tvorbu. 

Práve tam našiel nový vizuálny jazyk a iné prístupy, ako zobraziť realitu z doposiaľ nevidenej perspektívy. Tému migrácie preto sprostredkoval cez fotky pasov a krajiny, ktorou ľudia prechádzali.

Robo nikdy nemal zámer fotiť veľké emócie. Keď sa ocitne vo vojnových zónach, prechádza do racionálneho režimu. Tie najsilnejšie momenty totiž prichádzajú vtedy, keď ich najmenej čaká.

Projekt Hranice, na ktorom pracuje už od roku 2012, mu v mnohom otvoril oči. V jednej chvíli sa mu pred objektívom zjavil muž utekajúci z krajiny. Na Robovu výzvu sa zastavil, a tak vznikol moment absolútnej dôvery, ktorý v ňom rezonoval ešte dlho po tom, čo muž zmizol z dohľadu.

„Najviac inklinujem k dokumentu, pretože to zastavenie času a subjektívny výsek reality je pre mňa absolútne kľúčový. Beriem to ako celý balík vecí, vďaka ktorému dokážem nejakým spôsobom reflektovať dobu. Vždy mi bola bližšia subjektívna forma. Snažím sa fotiť, napríklad aj spoločensko-politické témy a nazerať na veľké dejinné udalosti.“

Na svoj prvý fotoaparát, ktorý dostal darom, si už veľmi nespomína. Omnoho výraznejšie v ňom rezonuje spomienka na prvý zväčšovák, ktorý si kúpil z peňazí zarobených na brigáde. Technika preňho nikdy nebola dôležitá, preto ani dnes k nej nemá silný vzťah.

 V teréne nosí objektívy pokojne aj vo vreckách, pričom foťák vníma len ako prostriedok, ktorý mu umožňuje sprostredkovať to, čo vidí.

Hoci je Robo dokumentarista, fotoaparát si neberie všade so sebou. Neverí na žiaden rozhodujúci okamih. K fotke pristupuje skôr premyslene a s koncepciou. Často sa vracia na miesta, kam ide cielene alebo pokračovať v rozpracovaných sériách.

Na fotenie sa vybral aj do pohraničného regiónu Podlasie, ktorý leží medzi Poľskom a Bieloruskom. Miesto ho očarilo svojou tajomnou, až miestami snovou atmosférou. 

Projekt vznikol v spolupráci so spisovateľkou Alenou Sabuchovou, ktorá napísala knihu Šeptuchy a práve Robove fotografie krajiny, z ktorej príbehy pochádzajú, sa stali súčasťou tejto knižnej publikácie.

Za svoju tvorbu získal viacero ocenení – napríklad PX3 Paris Photo Prize, Slovak Press Photo či Czech Press Photo. Dôležité sú preňho najmä výstavy, no najviac si váži to, že sa môže živiť tým, čo ho napĺňa. Mimo fotenia trávi každé leto na cestách po Nórsku v zariadenej obytnej dodávke a vychutnáva si svet svojimi očami.

Robo sa do ZITY dostal náhodne, keď prechádzal okolo optiky. Skúšanie prebehlo viac-menej v rýchlosti a skončilo sa maximálnou spokojnosťou. 

Momentálne vlastní viacero rámov, no najradšej nosí červený Maryll, ktorý sa mu hodí k všetkému, dokonca aj na šport. Rám mu zvýrazni tvár, no nezatlačí jeho osobnosť do úzadia.

„Ak by ste ma odfotili v čiernobielej, tak moje okuliare vyzerajú ako najväčšia klasika z 30-tych rokov. Vojaci na starých fotkách nosia rovnaké. Zrazu keď rozsvietime, sú červené, a to sa mi na nich páči.“